Toto je môj prvý príspevok ku Knihobraniu a téma znie: Kniha, ktorú nedám ani za milión.
"Vyberte jednu knihu ze svého aktuálního stavu knihovničky, kterou za nic na světě nedáte, i kdyby bylo potřeba zbavit se všech knih. Nemusí to být proto, že je vaše oblíbená, ale třeba vám jí věnoval někdo blízký, nebo je s podpisem, apod."
Minule sa vo facebookovskej skupine Co čteme rozprúdila debata o tom, kto vlastní knihu, ktorú si najviac cení a za žiadnych okolností by ju nikomu nedal a teda o akú knihu ide. Najprv ma napadla séria paperbackov od Jiřího Kulhánka, ale tie dostával môj tatino na rôzne sviatky, prípadne si ich kupoval sám. Teraz majú pomerne vysokú zberateľskú hodnotu (na aukre si za ne pýtajú aj 4000,- Kč a viac, čo sa mi ozaj zdá priveľa). Ale keďže to nie je úplne "moja" kniha, hľadala som ďalej.
"Vyberte jednu knihu ze svého aktuálního stavu knihovničky, kterou za nic na světě nedáte, i kdyby bylo potřeba zbavit se všech knih. Nemusí to být proto, že je vaše oblíbená, ale třeba vám jí věnoval někdo blízký, nebo je s podpisem, apod."
Minule sa vo facebookovskej skupine Co čteme rozprúdila debata o tom, kto vlastní knihu, ktorú si najviac cení a za žiadnych okolností by ju nikomu nedal a teda o akú knihu ide. Najprv ma napadla séria paperbackov od Jiřího Kulhánka, ale tie dostával môj tatino na rôzne sviatky, prípadne si ich kupoval sám. Teraz majú pomerne vysokú zberateľskú hodnotu (na aukre si za ne pýtajú aj 4000,- Kč a viac, čo sa mi ozaj zdá priveľa). Ale keďže to nie je úplne "moja" kniha, hľadala som ďalej.
Kníh, ktoré mám doma a cením si ich kvôli venovaniam, autorským podpisom, alebo okolnostiam darovania je pomerne veľa (príliš veľa na to, aby som ich tu spomenula všetky). Ale jedna spomedzi nich vyniká...
Dejiny kráľovského mesta Banská Bystrica. Na základe poverenia predstaviteľov mesta napísal v rokoch 1896 – 1922 Emil Jurkovič.
Bola vydaná v roku 2005 v slovenčine (preložil ju Imrich Nagy a upravil Vladimír Patráš). A je to jednoducho skvostná, nádherná a obsažná historická monografia, ktorú som dostala ako darček po promóciách.
Je nielen neskutočne krásna.
Ale je aj veľká a ťažká ako hovädo. A keďže som ju už dávno (minimálne odkedy som šla na materskú) neotvorila, stále je, hm, akosi tak nejako cítiť. Neviem, niekto možno povie, že je to predsa vôňa tlače, papiera, lepidla, ochranného obalu alebo všetkého dohromady. Úprimne, len medzi nami, trochu smrdí... Takže si dávam záväzok, pravidelne ju vetrať a znovu si ju prečítať. Dnes som pri nej strávila asi dve úžasné hodiny.
Komentáre
Zverejnenie komentára