Knihobranie s témou číslo 7 - kniha, ktorá ma naozaj rozplakala. "Někteří autoři se snaží o srdcervoucí konce a některým se to opravdu povede. Jaká kniha upřímně rozplakala právě vás?"
Zásoba vreckoviek je nachystaná preventívne ku každej knihe. Odkedy som mamou, tak ma vedia
rozcitlivieť aj úplné prkotiny (ako napríklad zabudnutá sponka Seniorky vo vrecku, alebo odhryznutá záložka - made in Dvojbodky). A keď je v knihe dojímavá scéna, tak jednoducho plačem ako dážď. Kdekoľvek. Kedykoľvek. Neviem si pomôcť, bez zábran, či rozpakov (tie prídu neskôr). Prosím, nedávajte mi čítať smutné knihy. Prípadne mi ich zakážte čítať vonku. Lebo kto má stále nosiť tie kvantá mokrých vreckoviek. Navyše, ľudia okolo mňa sú zvyčajne vyvedení z miery, keď sa v závoji sĺz potácam s očami ako angorák. A do tretice, odnáša si to vždy oplakaná kniha. Okrem opisov stretnutí slzy spustí aj lúčenie, narodenie detí, smrť, zaláskovanie, listy... proste všetko možné aj nemožné. Samozrejme, je ich kvantum, spomeniem len zopár: Na vine sú hviezdy, Kam zmizla Aljaška (obe J. Green), Anna zo Zeleného domu (presnejšie jej posledná časť Annina dcéra Rilla) (L. M. Montgomeryová), Ríša slnka (J. G. Ballard), Príšerne nahlas a neuveriteľne blízko (J. S. Foer), Malý strom (Forrest Carter) alebo P.S. Milujem ťa od Cecelie Ahernovej.
Komentáre
Zverejnenie komentára