"Rusko sužuje epidémia. Poslednou nádejou je zamrznuté Vongozero."
Podľa obálky (pohľad z móla na zamrznuté jazero, les a krvavý nápis nad tým všetkým) a bez prečítania obsahu som si predstavovala, že to bude len nafúknutá katastrofa vo veľkých rozmeroch, nejaká dystópia, či kniha o apokalypse, akých je teraz kvantum, proste davové šialenstvo v Rusku a tak. Potom mi napadlo, či to nebude niečo ako "cesta života" cez zamrznuté Ladožské jazero, kadiaľ počas 2. svetovej vojny dopravovali potraviny do vyhladovaného mesta. Je to však úplne inak...
Jana Vagnerová napísala príbeh, ktorý som prečítala so zatajeným dychom. A bála som sa. Naozaj. Uveriteľne. Dostal sa mi pod kožu ako mráz. Stotožnila som sa s hlavnou hrdinkou, lebo sa mi nepodarilo udržať si odstup. Aňa mala dieťa, chápete? Aj keď odrastené. Chápala som ju ako matku matka.
Autorka túto knihu písala ako svoj blogový denník v čase, keď sa krajinou šíril vírus H1N1. Podobný scenár sa mi vidí celkom pravdepodobný. Že ľudia najprv neveria, že epidémia je až v takom ničivom rozsahu, a potom sa snažia prežiť, ujsť pred ňou a zachrániť seba a svojich najbližších. Poznáte to, keď vás kniha dostane prvou vetou? Vongozero začína takto...
Autorka túto knihu písala ako svoj blogový denník v čase, keď sa krajinou šíril vírus H1N1. Podobný scenár sa mi vidí celkom pravdepodobný. Že ľudia najprv neveria, že epidémia je až v takom ničivom rozsahu, a potom sa snažia prežiť, ujsť pred ňou a zachrániť seba a svojich najbližších. Poznáte to, keď vás kniha dostane prvou vetou? Vongozero začína takto...
"Mama zomrela v utorok sedemnásteho novembra."
Komentáre
Zverejnenie komentára