Dom hluchého

Peter Krištúfek je majster slova. Jeho Dom hluchého je geniálny román, pretože tak pútavo popísať dejiny Slovenska od tridsiatych rokov až po deväťdesiate roky minulého storočia a pritom nestratiť dych, to chce machra. 

Zastavený čas, ktorý nikdy neexistoval. 

Dvojznačný názov Dom hluchého hovorí o dome patriacemu praktickému lekárovi Alfonzovi Trnovskému v Brežanoch, ktorý postupne strácal sluch. Nie je isté, či počul všetko, alebo len to, čo chcel, ale jeho syn, Adam, si spomínal, ako otec postupne zvyšoval hlasitosť na rádiu, až kým nerevalo. Či už malo prehlušiť spomienky, či svedomie, to nik nevie. Hlavne tie spomienky vedia byť klamlivé. Minulosť sa vynorí s vôňou levandule, s nočným maškrtením, so skriňou, ktorá vedie na tajomné miesto, s hŕbou starých fotografií, s hodinami, ktoré v tomto dome nikdy neukazujú rovnaký čas, so záhradou, ktorá okrem pokladu ukrýva aj kosti. Minulosť by mala zostať pochovaná, ako tie kosti na dvore. No dom hluchého rozpráva. O domácich, o priateľoch, o susedoch, o blízkych i ďalekých obyvateľoch, o dobyvateľoch, o zmene farieb a strán, náboženstva i svedomia. Ozvena znie i dlho potom, o čom sa nehovorí ani pošepky. 

Francisco de Goya kedysi namaľoval sériu obrazov v dome Quinta del Sordo (doslovný preklad tiež znamená Dom hluchého) a rovnako ako lekár Alfonz Trnovský, aj on postupne strácal sluch a uzatváral sa doma. Na záver sa stretnú veľmi zvláštnym spôsobom - lekár a Goyov dom, ale nebudem predbiehať. 

Udalosti, ktoré sa v knihe opisujú, sa nikdy nestali, ale mohli sa. Príbeh, ktorý rozprávajú jednotlivé kapitoly uvádzané Goyovými obrazmi, je miestami pokojný ako nedeľná pohoda so zákuskami a kávičkou, no potom sa rozbehne a ťahá nás krvavými dejinami tak rýchlo, že sa nestíhame ani nadýchnuť. Osudy veľkých i malých, dospelých a detí poprepájaných rodinnými zväzkami, láskou i priateľstvom, no i ťažkými záväzkami, vynútenou spoluprácou a podplácaním, zradou, ktorá končí zbavením sa všetkého ľudského. No neexistuje presná hranica, kde povieme, ty si vinný a ty si obeť. Mieša sa to spolu v tom kotli dejín a udalostí a všetko spolu súvisí... Nemožno odsúdiť, možno ospravedlniť? Hľadanie zmyslu a pravdy je bolestné, ako aj spomínanie na veci minulé. 

V románoch sa zvykne konštatovať, že o šťastí sa nedá napísať veľa. Môžem s čistým svedomím potvrdiť, že je to naozaj pravda.

Ale niečo z toho je vydestilované a ponúknuté v tejto knihe. Zvyšok je bláznivý a krutý svet, taký živý, že z toho papiera doslova vystupuje a berie so sebou aj posledné zvyšky súčasnosti. Rada sa nechám pohltiť a vstupujem do domu, kde počujem, ako ticho beží čas minulého storočia.