Nezvyknem písať súhrny, ale keďže som knihy vrátila majiteľkách a do knižnice, a tie moje som požičala zase ja, tak sa nemám moemntálne ako k nim vrátiť a rozpísať dhlšiu recenziu. Zapísala som si pár dojmov a tak knižky popíšem len stručne. Spája ich rovnaká téma (inšpiráciu na tematicky ladené články mi vnukla Janka na svojom blogu Knihovníčkin svet) - téma druhej svetovej vojny a svet žien.
Príbehy žien, ktoré prežili 2. svetovú vojnu spísala a formou oral history priblížila Svetlana Alexijevič vo svojej knihe Vojna nemá ženskú tvár. Nič lepšie (a zároveň desivejšie) som nečítala. Partizánky a vojačky, lekárky a zdravotné sestričky, ale aj manželky, babky, dcérky, sestry a matky v zázemí, v zákopoch, medzi svojimi i medzi nepriateľmi... každá z nich je Ženou, ktorá to „len” chcela prežiť. A kedysi sa nehovorilo o tom, aké je to ťažké, iba sa vyzdvihovala ich statočnosť, medaile a počet zabitých. Zabudlo sa na zbabelosť, na krv, na sexualitu, na ženskosť, na deti, na domov a tu to nie sú len vzletné frázy, ale surové príbehy plné hliny a prachu a zimy a smrti. Len Svetlana na to nezabudla a ženy sa jej otvorili a porozprávali svoje príbehy, svoje strašné skúsenosti s vojnou, z ktorých dodnes majú nočné mory. Po dočítaní som ostala otrasená. Tá krutosť vojny na mňa doľahla. Aj som sa ku knihe vrátila síce druhý krát, ale až po čase. A nečítala som ju už tak rýchlo ako prvý raz, už sa to nedalo. A doteraz mám z nej taký mix pocitov, dokonca aj to nevypovedané ma prenasleduje - ako to mohli zvládnuť? Ako sa s tým všetkým vyrovnali? Alebo nie? Jediné, na čom záleží je ľudskosť, súcit a láska a netýka sa to len žien či vojny.
Kniha vychádza v slovenčine už po druhýkrát, tentoraz bez cenzúry. Preložili ju Ondrej Marušiak a Martin Chovanec. Jej autorka v roku 2015 získala Nobelovu cenu za literatúru. Vydavateľstvo Absynt je relatívne nové, ale sú skvelí, majú plno dobrých titulov, skôr reportážnych, ale čítajú sa jedným dychom.
Po takejto silnej knihe som si na čas dala pauzu a čítala už len beletriu. Po pár týždňoch sa ku mne dostali knihy, ktoré sa tiež dotýkajú 2. svetovej vojny a rozprávajú iné príbehy o ženách a ich osudoch. Síce vymyslené, ale dojímavé.
Krajčírka z Dachau je príbehom ženy a matky, ktorá sa snažila prežiť. Netrpela v tábore smrti kvôli rase, či náboženskému presvedčeniu. Bola Britka a vojenská mašinéria ju brala ako nepriateľa. Ada bola len jednoduché dievča zo skromných pomerov, ktoré milovalo šitie, látky, strihy. Privyrábala si aj ako modelka, krajčírka a šička v jednom. No mala veľké plány a chcela si otvoriť vlastný salón, bola ambiciózna a šikovná. A kvôli jednej, jedinej chybe sa jej tak zmenil život... Uverila chlapovi, grófovi, ktorý ju zobral do Paríža, hoci všetci naokolo hovorili, že je to čisté šialenstvo, lebo onedlho má vypuknúť vojna. Neverila, kým sa to nestalo... Z Francúzska utekali do Belgicka a tam ju dobehne vojna a aj pravda. Nikdy ju nemiloval, len sa ju snažil využiť a pri prvej chvíli ju opustil. Útočisko našla u rehoľných sestier, no ako Britka nemala šancu, odviezli ju do tábora. No nebola typickým väzňom v lágri, ale aj tak žila v otroctve a musela dňom i nocou šiť pre nacistických pohlavárov. No málokto to po skončení vojny vie pochopiť, v akých neľudských podmienkach prežívala a trpela. Koľko takých „krajčírok z Dachau” existovalo? A aký bol ich osud po vojne? V Británii zdevastovanej vojnou, korupciou, s prekvitajúcim čiernym trhom, kupliarstvom a nepružným súdnym systémom, mali vôbec šancu sa zaradiť do bežného života a normálne fungovať? Na knihe Mary Chamberlainovej sa mi páčil aj doslov, kde vysvetlila ako fungoval vtedajší súdny systém, aká bola celková spoločenská situácia a uviedla aj literatúru, z ktorej čerpala. Knihu preložil Róbert Hrebíček a vyšla vo vydavateľstve Fortuna Libri. 
Z rovnakého vydavateľstva je aj ďalšia kniha o žene, ktorá prežila vojnu. Tentoraz ide o dievčinu Elsie z Nemecka, z pekárskej rodiny. Je tu mrazivo popísaný stav z druhej strany. Nemecké zázemie, kde sa každý bál, kde mizli ľudia za bieleho dňa, ale kde predsa všetci spoločne tvorili otčinu (hoci i pokrytecky a z donútenia, či zo strachu, len nevynikať). Pekárova dcéra od Sarah McCoyovej má dve línie - minulosť rozpráva príbeh z dievčenských rokov Elsie, opisuje jej prvý (a posledný) nacistický ples a žiadosť o ruku. A následnú konfrontáciu nevinnosti s násilím. Elsie nestojí bokom, nedokáže to a zachraňuje malého chlapca. Žida. Nebrala to ani ako poslanie, či vzdor, proste to bola nutnosť a musela mu pomôcť, chcela mu pomocť. Pripomínal jej totiž synovca, ktorého doteraz ešte nevidela, lebo ho vychovával štát. Jej tehotná sestra sa nestihla vydať, a tak sa po pôrode sa stala súčasťou programu Lebensborn. Listy, ktoré si sestry vymieňali, patrili k tomu najdojímavejšiemu, čo som tu čítala. Druhá línia patrí súčasnosti Američanke Rebe, novinárke, ktorá má napísať vianočný článok. Vybrala si miestnu pekáreň a spoznala Elsie a jej dcéru. Otázky, ktoré jej kládla, pripomenuli Elsie temnú minulosť. No Reba má tiež svojich démonov a musí sa vyrovnať so vzťahmi, pred ktorými uteká - s rodinou a so snúbencom.
Neviem, ktorá línia sa mi páčila viac. Či tá v minulosti, s Elsie, alebo v súčasnosti s Rebou. Asi aj-aj. A obidvom by sa dalo čosi vytknúť. Ale nakoniec, zážitok z čítania mi to nevzalo.
Inak, odporúčam si ku knihe nachystať aj nejaké chrumkanie, lebo vôňa pečiva, koláčov a buchiet, či žemlí ma sprevádzala celou knihou. A áno, recepty nájdete na konci knihy.
Keď sa mi dostala do rúk kniha Louis Waltersovej Kufr paní Sinclairovej, nevedela som, že sa tiež bude týkať druhej svetovej vojny.
Hlavná hrdinka Roberta pracuje v kníhkupectve/antikvariáte a baví ju nachádzať v knihách odkazy, či zabudnuté listy. Keď sa k nej dostanú v kufri knihy od vlastnej babičky (volá ju babuinka), v jednej z nich nájde list. A po prečítaní sa vynoria otázky: čo spravila babka zamlada? A či bol dedko skutočne jej manželom? Kedy zomrel? A čie meno bolo napísané na kufri?
Súčasnosť sa strieda s minulosťou (Británia počas 2. sv. vojny, poľskí letci a pod.) a čo sa mi ozaj páčilo, boli tu uvedené aj texty listov. Nakoniec som sa dočkala odpovedí, no zároveň som prežívala úplne všetko. Príbeh Dorothey ma zasiahol, no hnevala som sa na ňu, že o milovaného viac nebojovala. Že sa proste vzdala a neurobila potom už nič a stačilo jej, čo má.
Roberta (áno, je to zvláštne meno pre dievča) musí riešiť aj svoj milostný život (ktorý skôr nie je, ako je), prácu, kolegyne a šéfa, zdravie svojich najbližších (babka má tuším 110 rokov a zabúda, no ani otec sa necíti najlepšie) a vyrovnať sa s minulosťou. Aha, a aby som nezabudla, aj toto je kniha, kde sú knihy spomínané, čiže má malé bezvýznamné plus.
Chystám sa na odporúčanie kamarátky prečítať aj knihu Odsúdení prežiť, lebo sa tematicky hodí do článku. Podobne znie aj knižka slovenskej autorky Odsúdená pre život. Obe sa týkajú koncentračných táborov, takže to bude citový doják, že? Ani sa mi do toho teraz nechce. Kniha Medený jazdec sa mi nepáčila, pokračovania s radosťou vynechám, Sofiinu voľbu som už čítala kedysi pradávno, takisto aj Zlodejku kníh, ale Žene na fronte dám šancu. Takisto ma zaujali knihy Svetlo, ktoré nevidíme, Zavolajte sestričky, Tanec s nepriateľom, Velitelovo děvče a Diplomatova žena. Polednice sa vraj podobá knihe Vyhnanie Gerty Schnirch. Svetlo medzi oceánmi tiež vyzerá dobre. Viete mi oporučiť ešte niečo iné, prosím?
A aby som teda bola férová aj k opačnému pohlaviu, nasleduje článok Muži a vojna v knihách.
Komentáre
Zverejnenie komentára