Dopis do ticha

Nedávno som dočítala Dopis do ticha a kniha vo mne stále doznieva. Autorom je Zdeněk Hanka (vl. menom Zdeněk Šťastný) a jeho knihy ma bavia stále viac a viac. Témy, ktoré rieši, sú vážne, plné rôznych etických, sociálnych, či spoločenských problémov od lekárskej etiky, duševného zdravia, až po partnerské vzťahy.

Kniha vyšla v elektronickej forme, takže som si ju brala som sebou všade. Jej forma je zaujímavá, pretože príbeh je prerušovaný nielen korešpondenciou, ale aj fotografiami. Listy, ktoré sú adresované veštici, akoby predznamenávali budúce udalosti, ale ich pisateľ odmieta metafory a berie všetky predpovede úplne doslovne.

Druhou rovinou je samotný príbeh osudovej lásky a vášne, ale aj ich tragédia. Aj keď neveru v románoch neobľubujem a podobné príbehy cielene nevyhľadávam, tu som chápala oboch zamilovaných. Bolo to také ľudské. Súcitila som aj s Lindou, aj s doktorom Langom. Ich vzťah bol najprv iba pracovný, ale postupne prerástol v niečo silnejšie. Detská zdravotná setra a lekár je možno klišé, ale autor pozná prostredie, takže som mu uverila úplne všetko. Tak som im celý čas držala palce, aj keď som tušila, že to svadbou asi neskončí.

A koniec ma prekvapil. Príbeh plynie spočiatku pomaly, ako rieka, ale na konci, na konci čaká vodopád... A pokojne si nachystajte aj vreckovky, je to dojímavé.

Možno jediná vec, ktorá ma zarazila, boli slušné a veľmi pokojne (a logicky) reagujúce ženské postavy (najmä manželka, kolegyne). Aj keď to, že sa nesprávali ako sliepky, bolo super, napriek tomu boli priveľmi dokonalé (ako z knihy). Alebo je to projekcia ideálnej ženy :). Každopádne, ich logika a aj spôsob reči je veľmi podobný, občas sa mi zdalo, že hovoria ako jedna a tá istá osoba. Knihu však odporúčam a určite si od Hanku prečítajte aj iné knihy (napr. Hodvábny řetěz).